TOR DES GÉANTS 2025

Keď hory volajú. Môj návrat na TOR 330

14. - 18. 9. 2025

TOR DES GÉANTS sú asi najznámejšie endurance preteky. Na pretekára čaká trať vedúca cez vysokohorské sedlá, hrebene a doliny s dĺžkou 350 km a prevýšením 24 000 m. Z pohľadu ultrabežca je to „crème de la crème“ tejto kategórie pretekov. Kumulácia dobrodružstva, zážitkov a výhľadov, ktoré ti hory môžu dať. Toto všetko je navyše okorenené skvelou atmosférou miestnych ľudí, ktorí k pretekom majú srdciarsky prístup. A to cítiť nielen od dobrovoľníkov, ktorí pomáhajú s organizáciou, ale aj miestnych ľudí, ktorí vedia vášnivo povzbudzovať.

V roku 2022 som TOR 330 bežal prvýkrát. Bol to obrovský zážitok, dovtedy som nič podobné nezažil. Opojený magnetizujúcou príťažlivosťou tohto typu pretekov som sa v roku 2023 zúčastnil podobných pretekov Swiss Peaks 360 (370 km / 26 000 m).

Po Swiss Peaks som usúdil, že tento typ pretekov má sebevražedný kontext a pre súťaživých ľudí ako ja, nie je úplne zdravé zúčastňovať sa ich. V závere pretekov som bol naozaj veľmi rozbitý. A to viac kognitívne, ako motoricky. 

Uplynul rok a začal som silno cítiť, že endurance preteky znovu potrebujem. Zostali len pozitívne spomienky, negatívne veci som vytesnil, alebo som si našiel riešenie, ako sa im vyhnúť. Akoby ma hory znovu volali k sebe. Bolo to veľmi silné, a tak som sa opäť prihlásil na TOR 330.

O tom, ako to prebiehalo sa môžeš dočítať v mojich blogoch TOR DES GÉANTS 2022 a Swiss Peaks 360

TOR330 sa beží po žltej trase

Niečo o koncepte pretekov

Endurance preteky majú zvyčajne vzdialenosť minimálne dvojnásobnú v porovnaní so 100-míľovkámi, ktoré sú grálom ultra kategórie. Na ich prekonanie potrebuješ niekoľko dní a nocí.
Aby si to zvládol, máš k dispozícii tzv. Life Bases, kde sa môžeš osprchovať, poriadne najesť a vyspať, prípadne dostať masáž či inú zdravotnícku podporu. Life Base je naozaj bezpečné zázemie, kde sa vieš dať do poriadku. Máš tam aj svoj 50-litrový dropbag, ktorý ti preváža organizátor a kde máš veci, ktoré si usúdil, že sú pre teba dôležité – rezervné oblečenie, suplementy, náhradné bežecké topánky či oblečenie do extrémnejších podmienok.

Každý Life Base má však svoj cut-off time, ktorý nesmieš prekročiť, aby si nebol diskvalifikovaný. Tento čas sa odvíja od celkového cut-off času pretekov. V prípade TOR 330 to bolo 150 hodín. Inak je len na tebe, koľko času stráviš oddychom v Life Base.

Trať je značená TORx vlajočkami

Dni pred štartom

Aj tento rok bola Katka ochotná robiť mi support. Vymysleli sme to tak, že ona ma odsupportuje na mojom TOR dobrodružstve a v sobotu si ešte stihne odpretekať najrýchlejšiu trať TORx týždňa, TOR Malatra (30 km / 2000 m). Predpokladali sme, že sa mi podarí preteky dokončiť skôr niekedy vo štvrtok alebo v piatok, a tak budeme mať obaja finišerské medaily.

Ubytovanie sme si našli v Aoste, ktorá je geografickým centrom TOR okruhu. Odtiaľto by to malo byť pre Katku logisticky najjednoduchšie. Nevýhodou bola potreba cestovať na štart a aj do cieľa. Do Aosty sme pricestovali v piatok. V sobotu prebehla prezentácia, večernému brífingu som sa vyhol. Cítil som sa dobre, znepokojoval ma však záhadný pokles HRV dva dni pred štartom. HRV by mi malo skôr stúpať, keďže som posledné dni hlavne odpočíval.

Priebeh

V nedeľu ráno som len odovzdal svoj dropbag a zaradil do štartovacieho koridoru. Štartoval som 10:00 v prvej vlne, druhá štartovala o 12:00.

1.úsek, Courmayeur 0.km (Ne 10:00) – Valgrisenche 54.km (Ne 19:35)

Vyštartoval som až zo zadnej časti poľa a hneď v úvode pri vstupe do lesa som sa dostal do fronty. Čakal som asi 5 minút, kým sa to uvoľní. Bol som nervózny hormón a pritom som vedel, že to má minimálny vplyv na moje umiestnenie. Potom som sa snažil brzdiť, aby som šiel úplnú pohodu, ale nebolo to ľahké 😏 

Na občerstvovačkách som vždy niečo zjedol. Medzi občerstvovačkami som dával tyčinky, ktoré som v stúpaniach kombinoval s gélmi. Užíval som si výhľady, vedel som, že toto je len predohra a už o pár hodín to bude inak.

 

Na prvý Life Base Valgrisenche som prišiel síce o hodinu neskôr ako v roku 2022, ale pocitovo som bol na tom omnoho lepšie. Katka ma už čakala. Pomohla mi obriadiť sa, najedol som sa teplej stravy, a vyrazil na náročný nočný úsek.

Stúpanie do prvého sedla Col d'Arp, ľudia ešte nahusto

O technické úseky nebola núdza

2.úsek, Valgrisenche 54.km (Ne 20:35) – Cogne 110.km (Po 13:31)

Počasie nebolo najlepšie. Slušne sa zozimilo, hore padla hmla a jemne mrholilo, vo väčších výškach so snehom.

Už na prvej občerstvovačke Rifugio Chalet de Lépée som cítil, že sa niečo deje. Strácal som chuť do jedla, niečo som síce do seba hodil, ale bolo to naozaj málo. Prišli divné pohyby v bruchu, začal som slabnúť a predbehlo ma niekoľko ľudí. Rozhodol som sa, že na ďalšej občerstvovačke Rhemes-Notre-Dame sa musím za každú cenu normálne najesť. Plán však nevyšiel, horko-ťažko som do seba dostal pohár vývaru a následne musel ísť na záchod. Rozhodol som sa, že skúsim trochu pospať, ľahol som si na stoličky vedľa záchodov, kde sa mi zdalo, že je aspoň trochu kľud. Po 30. minútach som to ale vzdal. Spať sa tam vôbec nedalo, každú chvíľu tam niekto chodil.

Vyrazil som teda ďalej a môj stav sa zhoršoval. V stúpaní do sedla Col Entrelor som dokázal do seba natlačiť len jeden gél. Začali zo mňa vychádzať naozaj drsné plyny, sám som bol zhnusený. Na občerstvovačke Eaux Rousses sa situácia opakovala, záchod, málo jedla, neúspešný cca hodinový pokus o spánok, znovu záchod a odchod.

Stúpanie do najvyššieho sedla trasy, Col Loson (3300 m), znovu len na jeden gél. Šiel som na výpary. Keď sa rozvidnelo, trochu sa mi polepšilo. Po každom, hoci aj mini-jedle mi bolo asi hodinu zle, neustále som chodil na záchod a psie hovno je nič voči tomu, čo šlo zo mňa. Nepriotrávil som sa niečím?

V Life Base Cogne ma znovu čakala Katka. Videla, čo sa so mnou deje, snažila sa ma presvedčiť, aby som jedol. Vnímal som, že má o mňa strach. Niečo málo som do seba dostal a vyrazil ďalej.

Zostup zo sedla Col Loson

V odľahlých a vyššie položených miestach boli často emergency boxy

3.úsek, Cogne 110.km (Po 14:33) – Donnas 156.km (Ut 05:41)

Čakal ma relatívne ľahší úsek. Len jedno veľké sedlo a dlhý približne 30 kilometrový zbeh s jedným menším krpáľom do najnižšieho bodu trate v Life Base Donnas. 

V stúpaní do sedla som zjedol len jednu tyčinku. Vedel som, že to je extrémne málo, ale viac sa mi nedalo. Po prechode sedlom som za súmraku dobehol na občerstvovačku v horskej chate Rifugio Dondena. Posadil som sa a dostal točáky hlavy, cítil som sa úplne vyčerpaný. Chcel som dať cestoviny, ale po štyroch trubičkách penne som to vzdal. Nedokázal som už vôbec jesť.

 
Zmenil som plán a rozhodol sa že tu musím pospať. Mali tu miestnosť, kde boli poschodové postele a kde spali pretekári. Po zaľahnutí mi začalo horieť celé telo, potil som sa a cítil, že mám teplotu. Chytala ma zimnica a každých tridsať minút som chodil močiť. Začal som si spájať môj stav s nízkym HRV pred štartom. Zjavne moje telo bojovalo s nejakou chorobou a tým, že som mu naložil takýmto behom, sa choroba prejavila naplno. Slabšia alebo racionálnejšia časť vedomia začala intenzívne presviedčať, že to, čo robím, nie je rozumné a že by som mal čo najskôr z pretekov odstúpiť. Že preteky nie sú také dôležité ako zdravie a že znovu opakujem rovnaké chyby a ignorujem vlastné telo a zdravie. Zavolal som Katke, že zostávam na chate, že mám teplotu a že plánujem po zbehu do Donnas dať DNF.

 
Z plánovaného spánku boli asi 3 hodiny prerušovaného polobdenia v dákej divnej hladine alfa, keďže som vnímal, čo sa dialo okolo a neustále chodil močiť. Znovu som vzdal to polihovanie, skonsolidoval sa a plný obáv, ako vytrasená detva s čelovkou, zahájil zbeh do doliny za mojim DNF. Po ceste som mal ešte občerstvovačku Chardonney. Nechápem, čo sa stalo, ale dokázal som zrazu zjesť asi tri krajíčky chleba so šunkou. Dokonca mi chutili, ani na záchod som už nepotreboval ísť – a aj mega prdy skončili. Začal som sa cítiť lepšie a pokračoval smer Life Base. 

V Donnase som znovu dal niekoľko krajíčkov chleba, osprchoval sa a podarilo sa mi konečne normálne asi tri hodiny pospať. Potom sme sa stretli s Katkou, ktorá spala vonku v aute. Doniesla mi jogurt a vločky, na ktorých som si pochutil. Aj keď ešte nie úplne do sýta, konečne som sa najedol. Cítil som že to je na dobrej ceste. Na rozlúčku sme dali aj spoločnú kávičku a na DNF som si už nespomenul.

Pohľad z Finestra do Champorcher v závere druhého dňa

Exponované úseky boli často zabezpečené fixami

4.úsek, Donnas 156.km (Ut 09:27) - Gressoney 213.km (St 03:56)

Po opustení Life Base Donnas sa všetko zmenilo k lepšiemu. Postupne som naberal silu, zrýchlil som a začal predbiehať ostatných pretekárov. Od tohto momentu som jedol už len jedlo z občerstvovačiek. Prestal som jesť gély a tyčinky. Keď bol dlhší úsek bez občerstvovačiek, šiel som na tekutej strave od Näak a Maurten.

Znovu som si užil asi moju najobľúbenejšiu občerstvovačku Rifugio Coda, kde robia super omelety, a je odtiaľ neskutočný výhľad na Mont Blanc aj Matterhorn. Navyše ma tu prišla pozrieť aj Katka. Povolili jej tu vstup pre jej Press pass. Bolo to veľmi povzbudivé a bol som šťastný.

Zostup z Colle della Vecchia bol po tme naozaj náročný. Fixy boli len v hornej časti, veľmi veľa ľudí tu šlo extrémne pomaly, obzvlášť ázijskí pretekári bedákali. V Tatrách by to isto nebol turistický chodník.

V poslednom stúpaní som mal celkom dosť. Niekoľko hodín som po tme bežal len sám. Zdalo sa mi to nekonečné a bolo to fakt dobrodružné.

Do Life Base Gressoney som dobehol neskoro v noci, či skôr nad ránom. Znovu som dal sprchu a pokus o spánok. Tentoraz to nebolo také ľahké, v telocvični sa svietilo a prišla tam nejaká Aziatka ktorá sa nahlas rozprávala s kamarátmi. Niektorí ľudia si tu balili veci, akoby nebol na to priestor v časti, kde sa je. Bol som nahnevaný pre ich neohľaduplnosť a trochu aj na organizátorov, že ich nenapomenuli. Spal som veľmi málo, ale odpočinul som si.

Stretko s Katkou na Rifugio Coda

Colle della Vecchia

5.úsek, Gressoney 213.km (St 08:42) – Valtournenche 248.km (St 17:53)

Na tento úsek som sa tešil. Bol naozaj krátky a mal som ho pozitívne zapamätaný z TOR 2022. Spoznal som sa s novým kamošom z Indonézie a aj s Maurom zo severu Talianska. 

Na Life Base Valtournenche som prišiel celkom v dobrom stave. Katka ma tu už čakala. Life Base operatíva sa začínala meniť na rutinu. Všetko šlo hladšie a hlavne veselšie, kedže som prestal byť zombie. Pretože bol stále deň, rozhodol som sa, že nebudem spať a skúsim hodiť krátky šlofík na dakej občerstvovačke na trase.

Z niektorých občerstvovačiek sa mi naozaj nechcelo odísť

Magic moments

6.úsek, Valtournenche 248.km (St 18:45) – Ollomont 298.km (Št 15:14)

Tak, ako som sa tešil na 5. úsek, tento úsek som mal zapamätaný ako najnáročnejší. Hneď po prvej občerstvovačke Rifugio Barmasse som sa naštasie dal do reči s Talianom Martinom a bežali sme ďalej spolu. Vedel po anglicky, tak sme vykecávali na všetky témy, od športu, cez pre mňa nezmyselné talianske mýtnice, až po politiku. Vysvetlil mi, ako je TOR vnímaný na severe Talianska. Že každý športovec ho chce aspoň raz v živote absolvovať, a že o rok chce ísť robiť TOR dobrovoľníka (tu ich volajú volonTOR). 

Slušne nám to odsypalo, ale Martino začal trochu spomaľovať, a do toho prišiel niekoľkokilometrový úsek bez značenia. Bola tma a musel som často vyťahovať navigáciu v mobile, aby som určil smer. Martino začínal byť na tom dosť zle, už nebol schopný pobehnúť a veľmi mi ďakoval, že som s ním a pomáham mu určiť trasu. Bolo mi hlúpe ho tam nechať, a tak som sa mu prispôsobil. Až na občerstvovačku Rifugio Magia som bol s ním. 

Tu som dal hodinový spánok. Bolo neskutočné, v akom hluku a ruchu som už v pohode zaspal. Nebola tu totiž miestnosť s posteľami, ale matrace priamo v malej miestnosti kde sa ľudia občerstvovali. Bol tu totálny chaos a obdivoval som dobrovoľníkov, ako to zvládali. Kúpil som si caffè a pokračoval.

Bolo to naozaj magic. Všade hviezdy a za mnou, a aj predo mnou, len vláčik čeloviek. Stále som vládal a predbiehal. Brieždiť sa začalo tesne pred občerstvovačkou Bivacco R. Clermont a tu mi asi prvýkrát v živote začalo počas behu zatvárať oči. Žiadne halucinácie, žiadne “déjà vu“, ale sekundové výpadky, ako keď máš krízu pri šoférovaní. Prúser bol, že trať tu bola dosť exponovaná a občas boli aj fixné laná. Po príchode k bivaku som sa spýtal či by som mohol niekde na chvíľu zaľahnúť. Ponúkli mi miesto na pričňovej poschodovej posteli, kde bolo už naskladaných viac nešťastníkov. Okamžite som zaspal a vôbec si neuvedomil, že som si nenastavil budík. 

Zobudil som sa po dvoch hodinách a bivak bol už prázdny. Všetci volontori boli vonku. Hneval som sa na seba a začal nezmyselne v hlave riešiť stratu, ktorú som si vytvoril. Ľudí, ktorí šli cezo mňa, keď som zaspal v bivaku som dohnal až v poslednom Life Base Ollomont. Tu väčšina dávala krátky spánok, ja som sa však cítil veľmi dobre. Karty sa nanovo premiešali.

Ked chutí jesť, je to o kus veselšie

V takomto teréne je priemerná rýchlosť naozaj nízka

7.úsek, Ollomont 298.km (Št 16:10) – Courmayeur 349.km (Pi 05:54)

Na posledný úsek som vyrážal poobede. Čakali ma len dva veľké kopce a cítil som, že ma už nič nezastaví. Mal som veľmi dobrú náladu, stále viac sa socializoval a vykecával s pretekármi aj dobrovoľníkmi. 

Na občerstvovačke Ponteille som sa nevedel dožrať. Bol to starý salaš a miestni tu na ohni grilovali rebierka, ponúkali opekané ančovičky a takú paradajkovú omáčku, v ktorej plávali klobásky. Chválil som ich ako TOP občerstvovačku a sľúbil, že ich zapromujem v mojom blogu. Veľmi sa vytešovali, že som spokojný. 

Neustále som predbiehal a čo ma najviac tešilo, že rovinaté a jemne stúpajúce úseky som stále dokázal bežať. Akoby sa telo adaptovalo na tento režim a začalo si to užívať. 

Do posledného sedla, legendárnej Malatry, som prišiel v hlbokej noci, bolo to naozaj magické. Vypol som čelovku a pozeral na hviezdy. Začínalo mi byť veľmi ľúto, že toto dobrodružstvo za chvíľu skončí.

Posledný kilometer mi zašibalo a bežal hádam päťkovým tempom. Do cieľa som dobehol skoro ráno a mal som zmiešané emócie. Cítil som šťastie, že som to zvládol, a smútok že to už skončilo. Bolo to veľmi silné a emotívne. Vedel som, že toto je to, čo ma naozaj baví a napĺňa. Vedel som, že sa ešte vrátim.

Oplatí sa občas zastaviť a navnímať atmosféru

Občerstvovačka Ponteille, gurmánsky festival

Dni po

Bol som veľmi rád, že som necítil žiaden zásadný problém pohybového aparátu. Žiadna zapálená šľacha, preťažený sval ani bolesť v kĺboch.
Cítil som ale únavu kardia, aj keď podľa teórie sa kardio nedá unaviť a ide skôr o únavu CNS - centrálneho nervového systému. Čo sa prejavovalo zadýchaním pri chôdzi už aj do mierneho kopca a celkovou malátnosťou. No a samozrejme aj otupené kognitívne funkcie spôsobené nedostatkom spánku.
Trvalo to asi dva až tri dni, kým som sa dostal z akútnej fázy tejto únavy a na prekvapenie ďalší týždeň kým som mal pocit, že som späť.

Dobehol som v piatok nad ránom a v ten deň som len dospával, trochu debordelizoval veci a užíval si Katkinu spoločnosť. Mal som TOR-u plnú hlavu a potreboval som zdieľať svoje zážitky a emócie. 

V sobotu Katka bežala TOR 30, ktorý sa beží po záverečnej časti TOR 330 cez magické sedlo Malatra. Stretli sme sa v cieli a bolo to veľmi príjemné. Teraz ona mohla zdieľať svoje zážitky a emócie. 

V nedeľu bolo oficiálne vyhlásenie výsledkov. Katka šla na bedňu, keďže skončila na 3. mieste vo svojej kategórii a 7. mieste celkovo medzi ženami. Celé vyhlasovanie trvalo neskutočne dlho, pretože každého finišera vyhlasujú po mene a ide na pódium, aby si podal ruku so zástupcami organizátorov. Potom sme si všetci už tradične obliekli finišerské tričká, posadili sa na trávnik, aby dron zachytil posledné TOR okamihy za zvukov hudby Hansa Zimmera. Na záver ešte rozlúčka s novými TOR priateľmi a nekonečná cesta späť do slovenskej reality.

Po dobehnutí pretekari dospávali v športovej hale

Záver

Celkovo som s časom 115:54:51 skončil na 192. mieste z 1142 pretekárov a na 33. mieste v kategórii. 398 pretekárov preteky nedokončilo.

V roku 2022 som TOR zvládol za 101 hodín, čo je na prvý pohľad výrazne lepší výkon. Trať vtedy bola síce o jednu až dve hodiny kratšia, lebo pre zosuvy pôdy sa obchádzal Col Brison. Spal som však výrazne menej, čo spôsobilo že som zažíval halucinácie a “déjà vu“. Tento rok napriek veľkým problémom s trávením v prvej polovičke pretekov, sa mi podarilo spánkovú depriváciu celkom držať na uzde. Čo bol aj cieľ ešte pred štartom.

Výsledkom je omnoho lepší pocit a ešte pevnejšie opantanie endurance pretekmi. Myslím, že pri týchto pretekoch je dôležité nastaviť si hlavu a očakávania na zážitok a nie na pretekanie. O tom však niekedy inokedy - v inom blogu.

Pohľadov na Mont Blanc nebolo málo

Poďakovanie

Ďakujem mojej Katke za dokonalú starostlivosť a mentálnu podporu. Kati, neviem, či by som to bez Teba dokázal. ❤️

Ďakujem firmám Leitner Sport a Yak&Rysy za materiálnu pomoc.

Ďakujem horám a prírode, že ma na niekoľko dní k sebe pustili a nechali ma s nimi splynúť. 

Ďakujem za všetky výzvy, ktoré ma preverili a znovu o kúsok posunuli v poznaní samého seba.

Vzdialenosť uvádzaná pri jednotlivých úsekoch vychádza z môjho STRAVA GPX záznamu a nahrubo sa zhoduje s údajmi nameranými inými pretekármi. Údaje uvádzane v materiáloch organizátora sú zvyčajne nižšie.

V komentároch si môžete prečítať aj pohľad z druhej, supportérskej strany.

Pravidelná údržba

Talianski volonTORs si to vedia užívať